|
Kriminálna, ale i politická forma revolty a spôsobu života najchudobnejších vrstiev obyvateľstva, ktoré k nej bolo dotlačené hospodársko - politickými pomermi v spoločnosti, najmä feudálnej. Zbojníctvo či lúpežníctvo má korene staré ako ľudstvo samo. Na území Slovenska je najstaršou zmienkou o zbojníkoch tá z roku 1028 v Maurovej legende o Svätom Benediktovi a Svoradovi. Každá vojnová udalosť a následný úpadok hospodárstva spôsobili vzostup zbojníctva. V okolí V. T. (a určite i priamo v nich) sa pohybovali viaceré zbojnícke družiny. Jakub Surovec z Tisovca a jeho družina zbíjala na Pohroní, Spiši, Podhalí, na Orave, ale i v okolí Lučenca. Surovca popravili až v roku 1740 v Brezne. Vyšetrovacie spisy uhorských sedrií uvádzajú siahodlhé menné zoznamy stovák zbojníkov - bojovníkov i zbojníkov - koristníkov.
Posledným zbojníkom v Tatrách bol zrejme jurgovský Galajda, ktorý si strážil, spolu so svojimi bratmi, cestu cez Kopské sedlo a Zadné Meďodoly. Nie je známy dátum narodenia, vie sa, že ho nazývali i “Galajda vulgo Rusnák”. Píše o ňom v roku 1905 Samuel Weber. V zime robil v Jurgove mäsiara, v lete pásol a zbíjal. Pohyboval sa zrejme po celom území Tatier.
Najpravdepodobnejšie sa zameriaval na dobytok, pretože mal čulý kontakt s pastiermi z berzeviczyho majera pod dnešnými Tatranskými Matliarmi. Napokon sa nachytal na pascu nastraženú správcom majera Lačusom. Zastrelili a dobili ho 30. 9. 1852. Zostali len legendy, v ktorých zbojníci vždy vystupovali ako pomstitelia nespravodlivosti, naprávači krívd a bojovníci za práva ľudu. Pravda však bola obyčajne iná.
|
