Miesta, kde podzemné krasové vody vyvierajú celým objemom svojho toku na zemský povrch. Zvyčajne je to na miestach, kde končia priepustné vápencové vrstvy a pokračujú už len podložné nepriepustné, alebo tam, kde sa povrch terénu vo svojom priebehu dostáva pod hladinu až dno podzemného krasového toku. Výdatnosť takýchto vyvieračiek je rôzna a závisí od výdatnosti zrážok, ročného obdobia, veľkosti odvodnenej plochy a pod.
Vyvieračky sú:
1. Miestne - autochtónne. Nachádzajú sa obyčajne v hrubých vápencových vrstvách, ktoré voda z atmosférických zrážok priesakmi prekonáva a sústreďuje sa postupne do jedného podzemného toku, ktorý v podobe vyvieračky vyráža na povrch. Voda býva silne mineralizovaná, jej teplota je pomerne stála, takmer rovnako vysoká (obyčajne iba o málo chladnejšia) ako vzduch v okolí jej výveru. Tieto vyvieračky bývajú vo vápencových pohoriach, ale i vo V. T. Za také možno však považovať najmä vyvieračky v Červených vrchoch a na poľskom území Tatier.
2. Mimokrasové - alochtónne. Ich voda sa zbiera v oblastiach nekrasového pôvodu, teda priteká z území bez vápencového podkladu (napr. zo žulového jadra pohoria) a do vápencového (príkrovového) masívu sa vrezáva formou ponorov. Takéto ponorové vody sú slabšie mineralizované, pretože cez vápencové vrstvy už nepresakujú, ale pretekajú voľnými jaskynnými priestormi. To sú napr. vody z ponoru Kolového potoka, ale i Vyvieranie v Širokej doline a viaceré na poľskom území.
|
