|
Nelegálny lov zveri a rýb, v rozpore so zákonnými normami, platnými v danej dobe pre tento lov, alebo lov nacudzom území, resp. majetku, bez vedomia a dovolenia vlastníka lesného teritória či poľovného revíru.
V literatúre o Tatrách sa pytliactvo veľmi často spomína. Pytliakom sa označuje takmer každý, kto sa v minulosti zaoberal lovom zveri v tatranskom horskom prostredí. Fixovanie tejto predstavy vzniklo zrejme v dôsledku existencie národného parku na tomto území. V minulosti majitelia tohto územia, počínajúc kráľmi, cez nižšiu šľachtu, dovoľovali a priamo nakazovali svojim poddaným loviť v určenom území i so stanovením povinnej dávky zveriny do šľachtických sídiel v rámci daňových dávok. Tieto práva lovu sa neskôr pretransformovali do práva loviť len určité druhy zveriny a niekde do úplného zákazu lovu. Po zrušení poddanstva a vzniku urbariátov prešlo do “horového práva” urbárskych spolkov aj právo poľovačky pre svojich členov na ich urbárskych pozemkoch.
V listine uhorský kráľ Belo IV. už v roku 1265 dovoľuje liptovským obyvateľom poľovať v lesoch od potoka Prosiek až po Spiš, ktorého hranicu vtedy tvoril potok Lesnica a podobne na Dunajci až po Poľsko. Svojim poddaným upravovalo toto právo aj Dunajecké panstvo. Neskôr, keď už ubudlo zveri i jej životného priestoru, právo loviť si vyhradila šľachta a jej hájnický a lesnícky personál. Vášniví lovci z iných vrstiev však v love pokračovali (už aj z dôvodu obživy) a nasledovali tvrdé tresty za pytliactvo. Často sa pytliaci pri úniku bránili strelnými zbraňami a dochádzalo k obetiam na oboch stranách. Tak napr.zahynul lesník Kristiána Krafta Juraško. Pytliactvo prežilo až do dnešných čias. Je bezohľadnejšie, ale aj vynaliezavejšie a v stále sa zmenšujúcom počte zveriny i druhov je negatívnym fenoménom vzťahu človeka k prírodnému prostrediu.
|
