Vysoké Tatry:

Po zmene štátnych hraníc medzi Československom a Poľskom na základe rozhodnutia Konferencie veľvyslancov v Paríži z roku 1920 sa tok tejto rieky dostal do Poľska, čím sa slovenské názvoslovie dotknutého územia prestalo používať a i názov Belá sa stal sa zriedkavý. Dokonca aj do hovorovej slovenčiny sa neskôr prebral poľský názov Bialka. Za hlavný prameň tohoto toku 0 je považovaná Biela voda v nedávnej minulosti často i s prívlastkom Podúplazská, ktorá po sútoku s Javorinkou vytvára Belú, alebo poľsky Bialku. Biela voda pramení v Bielovodskej doline v Zamrznutom kotli pod Východnou Vysokou. Vyteká zo Zamrznutého plesa v nadmorskej výške 2047 m.n.m. Bialka – Belá je významným pravostranným prítokom Dunajca do ktorého sa vlieva riečnou deltou s dvomi ramenami, v nadmorskej výške 53 0m.n.m. v úseku medzi podhaľanskou dedinou Dembno a spišským Frydmanom v Poľsku. Dĺžka toku je približne 40 km, plocha jej povodia je 54.7 km2.. Po orograficky ľavej strane povodie ohraničujú kóty Čisowa skala, Kotelnica, Kornikowa, Wysoki wierch, Karpenciny, Cyrhla nad Bialkom, Wierch Poroniec, Goly Wierch, Genša šija, Mala Koszysta, Wielka Koszysta, Granaty, Kozi wierch, Svinica z nej cez Valentkovú na Hladký štít a ďalej po hlavnom hrebeni V.Tatier, pričom Zadný Gerlach svojimi 2616 metrami nadmorskej výšky predstavuje najvyšší bod povodia. Z Kopského sedla, hranica povodia vychádza na Hlúpy vrch a po orograficky pravej strane ohraničuje povodie hrebeňom Belianskych Tatier po Havran. Z neho severným hrebeňom na Javorinku, Strednicu a cez Sedlo pod Príslopom prechádza na hrebene Spišskej Magury. Tu pokračuje cez Príslop, Repisko, Črchlu, Brijov vrch, Pusty wierch, Pawlikow wierch, Kužnierzów wierch , Grandeus a Branisko.

Z Braniska cez Glinky ponad Falsztyn (Falštýn) ku Zielonym skalkam nad brehom Dunajca. Na základe znenia donačných listín uhorského kráľa Belu IV. bola podhalianska oblasť Zakopaného od hrebeňov Tatier až po Dunajec do 14. Storočia ešte Liptovom. Ten susedil na východe so Spišom na riečke Lesnica, s Poľskom na Dunajci a s Oravou na Čiernom Dunajci. Neskôr sa táto oblasť stala súčasťou krakovského biskupstva a potok Lesnica sa stal hranicou medzi Podhalím a Spišom – Poľským a Uhorským kráľovstvom. V 16. storočí, pravdepodobne v čase prechodu vlastníctva Dunajeckého Lendackého panstva od Laských ku Horváthovcom, zrejme vinou územných neznalostí sa hranica Podhalia a Spiša posunula na východ z riečky Lesnica na Belú – Bialku. Tok Belej – Bialky do 16. Storočia obtekal obec Novú Belú po hranici jej chotára zo západnej strany popod Tisovú skalu . Po veľkej povodni však Belá zmenila smer toku a vytvorila nové koryto Prielomom Bialky, pomedzi Oblazovú skalu a Kramnicu, medzi spišskými obcami Novou Belou a Krempachami, pričom Novú Belú nechala na svojom ľavom brehu. Hranica Spiša však v tomto úseku zostala na pôvodnom, suchom, neskôr zaniknutom koryte. Názov obce Krempachy - pôvodne nemecky Krumbach – krútiaci sa potok, môže mať pôvod v točiacom sa meandri Bialky pred Oblazovou skalou a Kramnicou, ktorá predtým odrážala smer toku Bialky po západnej hranici chotára Novej Belej. Od r. 1771 po rozpade Poľska a pripojení jeho južnej časti k Rakúsku v rámci Rakúsko – Uhorskej monarchie až do r. 1918 bola Bialka (výjmuc úsek zmeneného toku okolo Novej Belej ), hranicou medzi Spišom a Podhalím a tým zároveň i hranicou medzi Galíciou ( t.j. Rakúskom ) a Uhorskom . V rokoch 1918 až 1920 zase medzi Československom a Poľskom. Po r. 1920 do r. 1938, kedy Konferencia veľvyslancov do Poľska včlenila 14 obcí zo Spiša a 12 obcí z Oravy, bola hranicou medzi Poľskom a Československom len Biela voda ( hlavný prameň Belej – Bialky) v úseku od Rybieho potoka v nadmorskej výške 1075 m.n.m po sútok s Javorinkou v nadmorskej výške 824 m.n.m.

V r.1939 až 1945 sa hranica vrátila do stavu pred rokom 1920 a Belá - Bialka bola hranicou medzi Slovenskom a Nemeckou ríšou až po Dunajec. Od júla 1945 sa hranica vrátila na stav platný v r. 1920 až 1938. Aj po rozpade ČSFR je táto, teraz slovenská hranica nezmenená a prebieha Bielou vodou po sútok s Javorinkou. Z dôvodu názorových rozdielov z oboch strán hranice, ktoré vznikli v minulosti zo snahy o územné zisky Galícijskej – Rakúskej strany na úkor Uhorska v Rybej doline ( spor o Morské oko v roku 1902), je počiatok Belej – Bialky dodnes rozdielny. Poľská strana jej vznik situuje na sútok Bielej vody ( Podúplazskej ) a Rybieho potoka. Takéto určenie počiatku Belej – Bialky bolo v čase sporu medzi Rakúskom a Uhorskom súčasťou právnickej konštrukcie rakúskej strany v záujme obhájenia nároku na územné zisky a zmenu priebehu hranice vo Vysokých Tatrách. Otcom tejto myšlienky bol galícijský právnik z lvovskej univerzity Oswald Baltzer a švajčiarsky geodetický odborník, profesor a plukovník Fridrich Becker. Tento názor, dodnes ešte akceptovaný poľskou stranou popiera skutočnosť, že viac ako o 1,8 kilometra nižšie, na orograficky pravom brehu domnelej “Bialky” ležiaca rozsiahla lúka a na nej stojaca horáreň má dodnes jednoznačný názov : Biela voda, alebo Poľana na Bielej vode , či Bielovodská poľana. Slovenské mapy vznik Belej – Bialky situujú na sútok Bielej vody (Podúplazskej) a Javorinky, ako posledného z jej tatranských prameňov vrátane predchádzajúcich. A to vrátane Rybieho potoka, Roztoky i Waksmundského potoka. Tento bod sútoku je z hľadiska geografického, logického i historického správnejší. Historický názov Belá sa však v slovenčine zrejme nepresadí nielen z dôvodu našej nedôslednosti, ale i z dôvodu ľahšieho odlíšenia tejto rieky od napr. rovnomennej Belej prameniacej v Tichej a Kôprovej doline a viacerých ďalších, príbuzdne znejúcich Belých a Bielych – názvov to bystrín a potokov v Tatrách a Podtatrí. Nvyše poľské pomenovanie Bialka nie je v slovenčine nezrozumiteľné. Názvy Bialka - Bialčanská však evokujú domnienku o prináležnosti Bielovodskej – Bialčanskej doliny ku podhaľanskej obci Bialka, ležiacej na orograficky ľavom brehu tejto riečky. Šoltýsi tejto obce v minulosti mali právo len na výpas orograficky ľavostranných pasienkov v Doline Rybieho potoka a na brehoch Rybieho plesa (dnes Morského oka). Táto obec však nie je dôvodom pomenovania rieky. Tento je oveľa starší. Jeho dôvod spočíva nielen v často do biela spenenej vode, ale aj v riečnom podklade zloženom z do biela vymytých riečnych valúnov a štrku. Vzhľadom na dĺžku toku a vodnatosť Belej - Bialky žije v nej bohatá fauna a ichtyofauna . Do začiatku 60-tych rokov vzhľadom na jej príslušnosť k Baltskému riečnemu systému bolo možné vídať v jej vodách a prítokoch lososy. Po vybudovaní priehrad na Visle a Dunajci, ako aj nadmerným znečistením týchto riek v úsekoch dolných tokov migrácia lososov ustala.