|
Cieľavedomá verejnoprospešná činnosť, ktorá na základe poznatkov prírodných a iných vied a s využívaním právnych a organizačných opatrení pomáha zachovávať, obnovovať a zvyšovať a racionálne využívať prírodné bohatstvo Země, potrebné na uspokojenie hospodárskych, všeobecne kultúrnych a etických potrieb človeka. Je to i činnosť smerujúca k záchrane zvyškov pôvodnej alebo človekom málo narušenej prírody, ako aj ochrana vzácnych a ohrozených druhov organizmov a ich spopločenstiev, prírodných výtvorov, ktorých zachovanie je potrebné z vedeckých, výchovných a kultúrnych dôvodov.
Prvé normy ochrany prírody siahajú už do 15. a 16. stor., boli však skôr výsledkom snáh o ochranu súkromného majetku ako skutočne ochranárske normy. Vytvárali však predpoklad k rozvoju aktívnej ochrany prírody. Podiel na tom má publicistická činnosť ľudí, ktorým na ochrane prírody v zmysle jej definície naozaj záležalo. A tak bol napr. v Uhorsku v roku 1872 prijatý zákon o ochrane kamzíčej zveri.
Ochranu prírody zakomponoval do svojich stanov aj UKS (vznikol v roku 1873) so sídlom v Kežmarku. Spolok v roku 1881 založil poľovnícky ochranný spolok, v roku 1883 navrhol úpravu chránenia kamzíčej zveri, sústavne sa usiloval o reguláciu pasenia a jeho likvidáciu na vzácnych územiach V. T. a B. T. V roku 1900 sa usilovali o zriadenie botanickej záhrady v Tatrách.
Po I. svetovej vojne UKS zanikol, KČST sa iba organizoval a tak najviac úsilia o ochranu prírody vyvinuli prírodovedci a pedagógovia pod vedením Karla Domina. Existovali viaceré právne normy ochrany druhov flóry a fauny. Napriek tomu Národné zhromaždenie nemalo dostatok vôle prijať komplexný zákon, pretože poslanci narážali na tvrdý odpor vlastníkov. A tak prevládali dielčie opatrenia, akým boli napr. uzatvárania lokalít alebo vznik dvoch rezervácií (Kôprovská dolina a Zlomisková dolina). V Krakovskom protokole zo 6. 5. 1924 bola zahrnutá aj cezhraničná spolupráca a myšlienka medzinárodného prírodného parku. Vznikol projekt, ktorý získal definitívnu podobu v decembri 1925 opäť v Krakove, no realizovaný nebol, opäť pre odpopr vlastníkov území. Naviac došlo zo strany časti nemeckého obyvateľstva k politizácii celého problému.
Po II. svetovej vojne sa myšlienka národného parku na území Tatier oživila v článku botanika Jána Futáka v Krásach Slovenska pod názvom Najnovší projekt Tatranského národného parku. Nasledovali aktivity v rokovaní s predstaviteľmi okresov Kežmarok, Poprad a Liptovský Mikuláš. Rozhodujúcim krokom však bola úprava vlastníckych pomerov v roku 1947, keď bolo územie V. T. vyčlenené z katastrov podtatranských obcí. Následne 18. 12. 1948 prijala Slovenská národná rada zákon č. 11/48 o Tatranskom národnom parku. V súčasnosti je platnou základnou právnou normou popri Ústave Slovenskej republiky aj zákon č. 287/94 o ochrane prírody a krajiny, ale aj ďalšie zákony a vykonávacie predpisy. Výkonných organizácií ochrany prírody je viac. V rezorte pôdohospodárstva sú to ŠL TANAPu, v rezorte životného prostredia Správa TANAPu (bez právnej subjektivity) zaradená na konci roka 2000 do štruktúr Štátnej ochrany prírody Banská Bystrica. Ďalej je tu samosprávny orgán Mesto Vysoké Tatry a obce so svojimi samosprávami. Štátny dozor vykonávajú odbory okresných a krajských úradov.
|
