Vysoké Tatry:

Hranicu medzi Spišom a Liptovom do 16,storočia tvorila riečka Lesnica , tečúca západne od rieky Belá- -dnes Bialka , čo vyplýva i z dobovej mapy Pavla Kraya. Severná hranica Uhorska šla v tom čase zrejme o niečo severnejšie nielen Dunajcom v Liptove a na Spiši. O tom svedčí aj donačná listina kráľa Karola Róberta z roku 1337, z ktorej vyplýva, že i dnešná poľská obec Muszyna v tom čase patrila do Šariša. Potvrdením tejto domnienky je i listina krakovského biskupa Buzantu z r. 1359 v ktorej s výpočtom území svojich farností ide len po Dunajec. V povodí Popradu krakovské arcibiskupstvo dostalo od uhorského kráľa Karola Róberta v r. 1301 “... castrum nostrum Ploche...” - časť územia zeme Sandeckej – “ terrae Sandecensis” (v poľskej transkripcii “Sončyzny” ).

V roku 1274 dostali Polan a Rikolf I. od šarišského župana Arnolda tiež väščie územie na Šariši s centrom v Brezovici. Ku pôvodnému menu si začali písať “de Berzevicze, Berzeviczy, hoci ich sídlom naďalej zostala Veľká Lomnica.. Synovia Rikolfa I. – Gallus, zvaný i Kokoš, či Kakaš B. , Ján B. a Rikolf II. B. , ako aj ich potomkovia ( najmä Jánov syn Michal) v prvej polovici 13. a začiatkom 14. storočia, zakladaním desiatok dedín na nemeckom práve pozdĺž uhorsko – poľského pohraničia v Šariši a na Spiši, najmä pozdĺž riek Dunajec, Bialka a Poprad výrazne prispeli pri znovuosídľovaní severu Uhorska, vyľudneného hlavne v dôsledkoch tatárskeho vpádu. Osídlili nielen pôvodné, vyľudnené obce, ale často v blízkosti pôvodných zakladali nové. Boli to napr. Huncovce, Stará Lesná, Výborná, Lendak, Spišské Hanušovce, Reľov, Veľká Franková, Kacvin, Nedeca , Lechnica, Nová Belá, Krempachy (pôvodne Krumbach), Durštín, Falštín, Lapše a podobne. Na ich majetkoch neskôr vznikali, najmä v dôsledku valasskej kolonizácie ďalšie obce, ktoré pôvodnú sieť sídiel dohusťovali. Rovnako v Šariši to boli obce Plaveč, Plavnica, Kamenica, Červenica, Brezovica, Brezovička, Blažov, Cabov, Jarovnice, Lipovec, Legnava, Daletice, Poloma, Bajerovce, Šarišské Dravce, Tichá Voda, Šambron a ďalšie. Magister Gallus - Kokoš (o.i. aj banský sudca v Smolníku) v roku 1301 daroval zakladateľovi obce Veľká Franková Michalovi Frankovi a jeho 60 –tim osadníkom 64 lánov zeme v údolí Frankovského potoka. Názov obce sa však uvádza až v listine z roka 1314 v ktorej magister Kakaš dáva svojmu bratrancovi, synovi Hermana Polana – Andrejovi 100 lánov zeme od rieky Dunajec až po Tatry po oboch stranách Nedeckého potoka , “okolo rúbane a obce Frank”... V roku 1319 magister Kakaš daroval kartuziánskym mníchom zo Skaly útočiska na “Lapis refugii” - dnešné Kláštorisko v Slovenskom raji, pozemky v doline Dunajca a založil tu Červený Kláštor. V roku 1396 darovali dedičia šoltýsa Michala Franka kartuziánom tohoto kláštora aj Frankovú, ako o tom svedčia listiny z roka 1399 a 1407. V roku 1529 však Frankovú kartuziánom z Č.Kláštora násilne zobral vtedajší pán Nedeckého hradu, poľský šľachtic Hieronym Laski a vrátil im ju až v r. 1543. V tom istom roku 1543 však kartuziánsky kláštor na Kláštorisku – Skale útočiska prepadla zbojnícka družina Demetra Bašu . Zbojníci sa v ňom usídlili a kartuziánskych mníchov vyhnali. Tí odišli ku svojim spolubratom do Červeného Kláštora. Veľká Franková patrila kartuziánom až do zrušenia poddanstva. Malú Frankovú založil šoltýs Lukáš Malec v roku 1611 na základe škultécie od vtedajšieho nedeckého pána Juraja Horvátha s podmienkou založiť osadu s 200 osadníkmi. I Malá Franková sa stala vlastníctvom kartuziánov z Červeného Kláštora.

V roku 1320 magister Kokoš B. predal bratovi Jánovi B.a jeho synovi Michalovi všetko vlastné pri Dunajci a v poriečí rieky Bialky – Belej až po jej pramene – “ ... totam terram suam sen silvam a fluvio Dunaiec ex utraque parte fluvi Bela, usque ad caput siusdem fluvi se extendem ...” s obcami Nedecou, Kcvinom a Frankovou.

Ján B. v rokoch 1320 až 1325 dal na kúpenom území budovať nové opevnenie “...novum castrum de Dunayecz ...” -nový hrad Dunajec, zvaný neskôr Nedeca, (dnes v poľskej transkripcii Niedzica).

V R. 1326 mag. Kokoš fundoval výstavbu kostola sv. Bartolomeja v Nedeci a patronát nad nedeckou farnosťou odovzdal kartuziánom z Č. Kláštora, ktorí ju spravovali až do r.1563.

V roku 1350 Berzevicziovci dali postaviť hrad Brezovicu a krátko predtým i Kamenicu v Šariši. Už v roku 1343 sa rod B. rozdelil na šarišskú a spišskú vetvu. Spišská vetva získala erbovú listinu v roku 1559 a šarišská v roku 1560. Príslušníci tohoto rodu pôsobili na uhorskom kráľovskom dvore i v štátnej správe v rôznych funkciách. Ako vojaci, vedci i umelci. Najvýznamnejším predstaviteľom rodu bol asi Georg B.(1763 -1882 ) - humanisticky zameraný, osvietenský ekonóm a právnik.

S ďalších možno spomenúť Rikolfa III. (1343 – 1360), ktorý bol lendackým prepoštom. Ďalej Henricha , spišského župana, taverníka, žijúceho v rokoch 1340 až 1432.

Potom Štefana B.- Phárnoka, bez udania dátumu narodenia s približným datovaním jeho smrti pred rokom 1465, ale známeho ako kráľovského vyslanca , župana stolíc Boršod a Heveš, kapitána jazdy Jazygov a Kumánov a obrancu trenčianskeho hradu proti husitom.

Pre Tatry je zaujímavý ďalší Štefan Berzeviczy, ktorý v roku 1717 vystúpil na 1890 m.n.m vysoký Muráň v Belianskych Tatrách a nechal o tom písomný záznam.

Albert B. (1870 –1920), generál rakúsko - uhorskej c.k. armády a po roku 1918 veliteľ gen. štábu Maďarskej armády.

Rovnako i jeho vzdialený bratranec šarišskej vetvy, tiež Albert B. (1853 – 1936) politik, spisovateľ, historik , právnik a národohospodár, profesor na práv. akadémii v Prešove, , neskôr predseda Maďarskej akadémie vied.

Egid B. (1835 - 1906) propagoval výstavbu turistických zariadení vo Vysokých Tatrách a bol spoluzakladateľom i predsedom Uhorského karpatského spolku. On však bol tým, kto priviedol majetky rodu vo Veľkej Lomnici k úpadku a rozpredaju. Tento majetok bol tesne po prvej svetovej vojne rozpredaný a zástupcovia rodu postupne odišli z Československa do Maďarska.