|
Spišská dedina založená v roku 1546 v doline Bialky na území nedeckého panstva na valaskom práve a neskôr doosídlená na kopaničiarskom práve. . Jej pôvodný názov na základe záznamu z roku 1570 bol podľa šoltýsa Gywrka - Jurka, či Ďurka - Jurkov. Starý drevený kostol z roku 1670 je poznačený viacerými úpravami. V roku 1811 bol zväčšený - predĺžený. Do roku 1740 patril Jurgov do farnosti vo Vyšných Lapšoch. Po tomto roku vznikla jurgovská farnosť, do ktorej patrili i Podspády a Javorina. Až 10. 11. 1925 Vatikán súhlasil s odstúpením Hornooravských a Severospišských dedín ku Krakovskej diecéze. Obyvateľstvo sa v minulosti živilo roľníctvom, a chovom dobytka , ťažbou a približovaním dreva, pálením dreveného uhlia a časť aj prácou v baniach a železiarňach v javorine, či príležitostne pri prácach na majetku nedeckých pánov, či neskôr Kristiána Krafta von Hohenlohe. Jurgovčania svoje stáda vyháňali aj do vyšších polôh Tatier, pričom na pasenie oviec využívali i vrchlové plató Muráňa. Prvé zmienky o pasení jurgovčanov v Javorovej a Bielovodskej doline sú z roku 1590. Jurgov postihli 3 vlny cholery a to v rokoch 1831, 1855, a 1873. V roku 1875 prebehla Jurgovská rebélia, či vzbura proti zámeru nedeckej panej Kornélie Salomonovej odobrať jurgovčanom právo pásť a kosiť na tatranských poľanách a holiach. Odpor jurgovčanov bol rozhodnutím súdu a povolaným vojskom zlomený, aktéri rebélie zatknutí a odsúdení a komasačné oklieštenie jurgovského chotára dokonané.
Táto udalosť sa v slovenskej historickej spisbe z nepochopiteľných dôvodov udáva ako Javorinská vzbura. Osada Javorina až do roku 1894 , tak ako i dnes už zaniknutý majer Solisko a osada Podspády boli súčasťou obce Jurgov, kde bola fara i richtár . Po roku 1879 im nový majiteľ tohoto územia, Kristián Kraft Hohenlohe právo pásť a kosiť na oľanách vrátil s tým, že buď to každá desiata kopa sena pôjde pre knieža, alebo celá prvá úroda sena pôjde gazdovi a druhá - otava, pôjde kniežaťu. Jurgovskí pastieri boli dobrými znalcami vysokohorského terénu a vodcami, ale tiež i lovcami zvere. Najznámejším bol Ján Budz, známy aj ako Lysý Janko, či Kašin Jonek, ktorý bol pravdepodobne jedným z tých jurgovčanov, ktorí v roku 1843 doprevádzali na vrchol Ľadového štítu z Javorovej doliny angličana Johna Balla s priateľmi. Tiež piati jurgovčania s Františkom Dénešom okolo roku 1885 osadili na vrchole Zadného Gerlachu drevenú žrď, ktorú tam vyniesli z Bielovodskej cez Kačaciu dolinu. Spolužiak Andreja Hlinku, jurgovský kňaz Anton Kubašák v Jurgove založil jedno z prvých Potravinových družstiev na Slovensku v roku 1898.
Na základe požiadaviek vznesených predstaviteľmi poľskej politickej scény na územie Slovenska po roku 1918 sa mala príslušnosť tohoto územia rozhodnúť plebiscitom Sem patril i Jurgov. Na poľskej strane sa horúčkovite pracovalo na spracovávaní obyvateľstva týchto "sporných" území, v povojnovom nedostatku sa do týchto obcí dovážal petrolej , múka, cukor, masť a iné potraviny. S týmito obyvateľmi sa robili i výlety do Krakova. Ale vytvorené bojové skupiny -- légie sa starali aj o siatie teroru na nimi žiadanom, však stále ešte Čsl. území. Tak . Maďarsko - Poľská légia( v záujme spoločných maďarsko - poľských hraníc niekde stredom Slovenska..) vyhodila do vzduchu dom richtára v Nedeci a prepadla stanicu finančnej stráže Pod Spádami. Dňa 15. 05. 1920 okolo 2330 hodine prišli jej ozbrojení aktivisti do Jurgova a z dvora tamojšej Finančnej strážnice štrnásť krát strelili do okna miestnosti v ktorej na posteli oproti oknu spal strážmajster František Kabát. Mnohým zraneniam ešte v tú noc podľahol. Nakoniec sa plebiscit najmä snahou Dr. Eduarda Beneša v záujme udržania Košicko - Bohumínskej trate a čiernouholnej oblasti Těšínska. nekonal. Avšak z rozhodnutia konferencie veľvyslancov v Spaa dňa 28. júla 192.0 sa Jurgov s ďalšími 25 slovenskými obcami dostal z Československa do Poľska. Pri národnostných treniciach a protipoľských protestoch miestneho obyvateľstva bol dňa 13. 10. 1922 poľskými vojakmi zastrelený Ján Pavlák z Jurgova ( ktorý sa snažil brániť svojho neprávom zatknutého brata) a za ním stojaca Mária Kráľová bola postrelená . Po vypuknutí II. sv. vojny boli slovenské obce a medzi nimi i Jurgov opäť pričlenené ku Slovensku. V Jurgove bol lekár MUDr. Ernest Teichner , lekárnik PhMr. Leo Herz , založené rezbárske družstvo, meštianska škola a v jej suteréne syráreň v ktorej bol majstrom ruský emigrant Jurij Lapetov. Výrobky tejto syrárne získali na medzinárodnej výstave v Berlíne v roku 1943 zlatú medailu. Po skončení vojny v dôsledku medzináriodných dohôd aj napriek protestom miestneho obyvateľstva a vykonaní plebiscitu dôstojníkmi ČA (98,5% Slováci, 1, 3% Jurgovčania, 1 Hotentot - tak sám uviedol a osem skutočných Poliakov, ktorí žili v Jurgove počas Slovenského štátu.. V júni roka 1945 sa hranice vrátili do predvojnového stavu a Jurgov sa opäť vrátil do Poľska. Medzi približne 6000 emigrantami , ktorí odišli do povojnového Slovenska i Čiech z územia Hornej Oravy a Severného Spiša bolo i viacero Jurgovčanov. Títo emigranti odchádzali jednak z vlasteneckého presvedčenia, z dôvodov dokončenia štúdií, pracovnej už započatej kariéry, ale žiaľ i z dôvodov zastrašovania jednak poľskými štátnymi orgánmi, ale i na prvý pohľad nezávislou, teroristickou skupinou Józefa Kurasza - Ogieň.
Obec má dnes okolo 860 obyvateľov. Z nich mnohí sú už prisťahovalcami z Poľska. Sú to chalupári, manželky a manželia zmiešaných manželstiev , pracovníci štátnej správy a podobne. No napriek tomu a dlhoročnej silnej polonizácii si ich časť ešte dodnes zachováva spišské a slovenské povedomie, rázovitý folklór, zvyky a mnohé ďalšie prvky bohatej slovenskej, ale i poľskej kultúry.
|
