Vysoké Tatry:

V roku 1879 Salomonovci svoju javorinskú časť nedeckého panstva predali novému majiteľovi, a ním sa stal pruský generál major , knieža Kristián Kraft Hohenlohe - Oehringen . Ten zmenil javorinskú oblasť, ktorá mu učarovala na špičkový európsky poľovný revír. Postavil tu zámoček a z Javoriny sa stalo centrum jeho majetkov. Dňa 24. 08. 1903 dal v Javorine spišskému kapitulskému vikárovi Ferdinandovi Ferčekovi vysvätiť nový, dervený kostol sv. Anny. Prevádzku neekonomickej železiarne uzavrel a rozbehol výrobu preglejky, ktorá trvala do roku 1935. Miestni ľudia, najmä slabí gazdovia z okolitých obcí tu našli možnosť privyrobiť si na jeho poľovno- lesnom hospodárstve. Neskôr, keď panstvo predávalo drevnú hmotu na pni firmám ktoré ju ťažili, pozývali na tieto práce nájomných, lesných robotníkov. Doprava vyťaženého dreva tešínskou firmou J. Ph. Glessinger sa diala od roku 1922 do roku 1940 lanovkou s plným závesom, 13 km dlhou , vedúcou z Pod Spádov do Lendaku, kde drevo ďalej nakladali na vagóny úzkokoľajnej železnice a tou do Spišskej Belej ku hlavnej železničnej trati. Hohenloheho lesnícky personál bol väčšinou nemeckého pôvodu , strážcovia, cestári , kočiši, krmiči a ďalší obslužný personál mal miestny pôvod a lesní robotníci boli počnúc od od rumunského Marmaroša, z celého Rakúsko - Uhorska . Po roku 1918, pri vzniku Poľskej i Československej republiky, začala poľská politická garnitúra uplatňovať v rámci snahy o anexie území Slovenska i nárok na Javorinu. Až do roku 1924 sa poliaci snažili vymeniť Javorinu a tým i jej katastrálne územie za Kacvin a Nedecu. V roku 1926 zomrel knieža Kristián Kraft Hohenlohe a jeho dedičom sa stal bratranec knieža August Hohenlohe, ktorý ale javorinské, hohenloheovské majetky predal Čsl. štátu do roku 1936. V októbri roka 1938, po Mníchovskom diktáte i beckovské Poľsko v spolupráci s horthyovským Maďarskom sa podielalo na roztrhaní Československa. Konečne obsadilo Javorinu a Pod Spády a vytvorilo tu Nadlešnictwo Jaworzyna Spiska . Okrem Javoriny , Podspádov a Tatier po hlavný hrebeň na Slovensku obsadilo ešte Lesnicu v Pieninách , Skalité, Čierne a Svrčinovec na Kysuciach a ďalšie lokality mimo obcí, čo predstavovalo spolu okolo 221 km2 . Už vyťažené drevo z lesov bolo okamžite vyvezené do Poľska a rovnaký osud čakal i obyvateľov, ktorí sa nechceli popoľštiť. Poliaci plánovali prisťahovať do Javoriny osadníkov z okolia Žywca a Javorinu rezervovať ako rekreačné sídlo poľského prezidenta Moszczickiego, ktorého meno sa veľmi preslávilo medzi vtedajšími žiačkami. javorinskej školy.. .Dňa 01. 09. 1939 Slovenská armáda viazaná zmluvami s Nemeckom, ale hnaná i ambicióznosťou jej vysokých dôstojníkov, spolu s nemeckým Wehrmachtom prekročila nové, pomníchovské, slovensko-poľské hranice (utvorené v prospech Poľska rovnako s nemeckou pomocou) a ku Slovensku na základe nemecko - slovenskej dohody pripojila nielen územia Javoriny a ďalších obcí kupovaných po Mníchove, ale i slovenské územie obsadené Poľskom po roku 1920 na základe cudzej vôle a zlého rozhodnutia Konferencie veľvyslancov v Spaa. V roku 1945 sa slovensko - poľské hranice vrátili na predmníchovskú líniu a Javorina zostala na Slovensku v Československu. Od 01. 01. 1993 po rozpade Československa sa Javorina stala obcou Slovenskej republiky. Obyvateľstvo obce má veľmi pestrú štruktúru i korene vzhľadom na jej minulosť. Ešte v nedávnej minuilosti u starousadlíkov prevládalo goralské nárečie vzhľadom na ich pôvod z okolitých spišských dedín. Dnes, pri výraznejšom pohybe ľudí za zamestnaním, pri vplyve školy, rádia, novín, televízie, miešaní sa v manželstvách, unifikovanom životnom štýle tento vplyv, ako i náväznosť na okolitú gorlaskú kultúru pomaly zaniká. V zámočku po Kraftovi bolo po roku 1936 letné sídlo prezidentov Československých a Slovenských štátov. V čase socializmu i rôznych, vysokých funkcionárov strany a štátu. V rokoch 70-tych a 80-tych tu vyrástol tzv. "Palác RVHP" a celý komplex prísne stráženého zariadenia ÚV KSČ. Samotná obec Javorina - podhradie, ako ju vtedy posmešne nazývali bola odsúdená na pomalé dožitie jej obyvateľov a plánovaný zánik. V susedstve zariadenia bola zriadená veľká obora na chov a lov zveri. Po roku 1989 sa tento komplex privatizoval a stal sa zariadením voľného cestovného ruchu. Tomu sa stále viac otvára aj samotná obec., ktorá je však zatiaľ "samosprávnou obcou na štátnom ( TANAP a znenie zák.28794 Z.z.) bez vlastného intravilánu , čo blokuje jej rozvoj a necháva ju v kurióznej situácii. Tento javorinský problém začal už zrejme v. r. 1693, keď Horváthovci podplatili ôsmich 60 až 90 ročných zrejme i jurgovských svedkov, ktorí svojimi krížikmi na listinách prísažne prehlásili, že "...pastviská, poľany a salaše v Tatrach a pod Tatrami ... do zamku Nedeca uročite prinaleža a že Panove lem do laszki svej kteremu poddanemu chceli, temu dozvolili trimac a do času užyvac..." Okolo roku 1875 sa Kornélia Salomonová rozhodla vyberať od jurgovských gazdov za úžívanie polian a pasienkov ktoré oni a ich predkovia v oblasti Javoriny vytvorili poplatky a prideliť im len poľany a pasienky po orgraficky pravom brehu Javorinky na svahoch a v dolinách Príslopu , Repiska, Suchého vrchu a Brijovho vrchu. Jurgovčania, ktorí boli vtedy zároveň i Javorinčanmi odmietli. Spor skončil nehoráznym rozsudkom v lete 1877 v ktorom sa Jurgovčanom prisudzuje 16 katastrálnych jutár lesa, (čo je asi 7 ha) a rovnako 16 katastrálnych jutár pasienkov. Komasačná komisia, ktorá mala vykonať triedenie a sceľovanie a delenie pozemkov bola zastavená a jurgovčania jej niekoľkokrát zabránili vykonať svoju prácu.. Skončilo sa to príchodom vojska a traja aktéri vzbury (Hanka Vojtasová, Vojtech Marfiňák a vojak na dovolenke Vojtech Šoltýs ), ako i ďalších 9 jurgovčanov skončilo vo väzení. Jurgovčania napriek tomu toto ignorovali a v Javorine i okolí naďalej pásli. V roku 1879 Salomonovci za pol milióna rakúsko-uhorských korún predali javorinskú a lendackú časť svojho majetku kniežaťu K.K.raftovi Hohenlohe. Ten právo pásť a kosiť na javorinských a Bielovodských poľanách jurgovčanom obnovil s podmienkou, že každá desiata kopa z každej úrody sena patrí kniežaťu, alebo si gazda môže zobrať celú prvú úrodu sena, ale druhá úroda sena - otava potom celá ide kniežaťu. Hohenlohe však rovnako ako zemepáni pred ním nepredal z tejto pôdy ľuďom, ktorí najprv sem z okolitých dedín za prácou len dochádzali a neskôr sa tu i na trvalo usadili ani piaď. Všetko mali len v prenájme, na úžívanie, ako naturálny plat. Za ostatné museli platiť Nič im nepatrilo!. Keď August Kraft Hohenlohe predal tento majetok v r. 1936 Čsl. štátu, tento stav sa udržal. I v dobe I..ČSR. Všetko zostalo štátne Tento stav zotrval i v dobe II. ČSR , ČSSR , ČSFR i SR. A keďže zákon 287/94Z.z. o ochrane prírody a krajiny nedovoľuje štátnemu správcovi scudzovať štátny majetok, môže tak urobiť len zákonodarný zbor. Možno sa veci pohnú pri skutočnej reorganizácii štátnej správy...

V katastri obce je hraničný priechod I. kategórie s Poľskom (Lysá poľana) a hraničný priechod pre Malý pohraničný stykj na Vojtasovej poľane medzi Pod Spádami a Jurgovom.